KÚSOK PO KÚSKU: PRÍBEH SV. IZIDORA

            Tento príbeh sa udial pred takmer tisícpäťsto rokmi v južnom Španielsku. Je o chlapcovi menom Izidor. Jeho starší brat bol arcibiskupom v Seville. Ich rodičia zomreli, a tak starší brat poslal mladého Izidora do školy k rehoľníkom. Izidor bol nadaný chlapec, ale bol veľký lajdák. Nerád sa učil. Jedného dňa dokonca utiekol zo školy s rozhodnutím, že sa tam už nevráti.
            Bol horúci deň a on bol veľmi smädný. Našiel studňu a posadil sa na jej kamennú obrubu. Vzápätí si všimol, že na okraji kameňa sú výrazné priehlbiny, jarky. Plný zvedavosti sa opýtal jednej ženy, ktorá tam prišla s vedrom po vodu: „Kde sa tam tie priehlbiny vzali?“ Žena mu odpovedala: „Sú od povrazu, ktorým vyťahujeme vodu.“
            Izidor o tom premýšľal. Mäkký predmet, akým je povraz, dokáže narušiť a opracovať aj tvrdý kameň. Je to len vec času. Napadlo ho, že tak je to aj s učením. Dlhá a trpezlivá práca musí postupne viesť k výsledkom. A tak sa vrátil do školy a začal sa učiť.
            Stal sa z neho múdry a vzdelaný muž, napísal mnoho kníh, a po smrti svojho brata sa stal arcibiskupom v Seville. O mnoho rokov neskôr ho Cirkev vyhlásila za svätého a za učiteľa Cirkvi. Izidor Sevillský je tiež národný patrón Španielska.
            Z celého tohto príbehu vyplýva známa skúsenosť: Dlhá a vytrvalá práca aj na tvrdej skale prináša svoje výsledky, alebo slovami starého latinského príslovia: „Pridaj málo k málu, k tomu málu pridaj ešte trošku a zakrátko budeš mať veľa“, alebo inými slovami: „Trpezlivosť ruže prináša“.
            Všetci poznáme rôzne obdobia ťažkostí a znechutenia, kedy sa nám nič nedarí a nejde to. Napr. deťom a študentom sa v škole napriek veľkému úsiliu nedarí dostať lepšiu známku ako trojku. Inokedy je zase študent dobre pripravený na skúšky, ale nevyjde to. Ako naschvál si vytiahne otázky, kde má práve medzery vo vedomostiach. Dospelým sa zasa môže stať, že nemôžu dotiahnuť do konca nejakú záležitosť. Niečo dostavať, niečo presadiť, domôcť sa práva cez byrokraciu, a často aj cez neochotu zodpovedných pomôcť. Výsledkom je, že nakoniec je človek znechutený a rezignuje. Má chuť všetko vzdať.
            A najťažšia práca je práca na vlastnej duši, na vlastnom polepšení. V tejto oblasti sa nám najčastejšie zdá, akoby sme nedosahovali skoro žiadne výsledky. Človek sa snaží byť lepším, zbaviť sa svojich hriechov. Pri sviatosti zmierenia je úprimne rozhodnutý ten svoj hriech alebo zlozvyk zo svojho života odstrániť. Lenže za pár týždňov či mesiacov, ale často už za niekoľko dní je na tom presne tak ako bol predtým! Niektorí ľudia potom klesajú na mysli. Sprotivia sa sami sebe a sú z toho smutní. Niekto dokonca úplne na duchovný život rezignuje a prestane sa o jeho nápravu usilovať.
            Príbeh svätého Izidora nás povzbudzuje, aby sme nikdy neklesali na mysli. Aby sme postupovali kúsok po kúsku, bojovali a vopred sa nevzdávali. Musíme mať odvahu stále znovu a znovu začínať. Nikdy sa nesmieme uspokojiť s tým, akými už sme.
            Boh potrebuje čas i vytrvalú spoluprácu zo strany človeka, kým z tvrdého, hriešneho, zabetónovaného človeka vykreše niečo krásne a vzácne.